Bike Board Magazín
Mariusz Bryja (a.k.a. Satan) je poľský enduro jazdec s ktorým som sa pár krát náhodne stretol pri mojich výjazdoch po slovenských horách. Potom sme sa opäť stretli počas enduro závodu na Lechnických trailoch a tam sme si povedali, že už bolo dosť náhodných stretnutí a začali sme spolu vrámci možností jazdiť po spoločnej dohode na nami zvolených miestach.
Rebert Piekara (1. miesto), Mariusz Bryja (2. miesto) a ja (12. miesto) po závode v Lechnici
Jeden z našich spoločných výjazdov, sme spojili s fotením pre poľský Bike Board Magazín a tu si môžeš prečítať môj “rozhovor” do článku:
Na začiatok nám povedz ako sa voláš, prezývku a vek prosím.
Volám sa Ladislav Tomáš a.k.a. Laci a mám 39 rokov.
Čo pre teba znamená vertride?
Vertride je pre mňa životný štýl. Najviac sa mi na tom páči, že to nie je jednoduché. Už len to, že samotná jazda v strmých, exponovaných terénoch je náročná a niekedy nebezpečná, ale aj to, čo tomu predchádza sa vôbec nedá nazvať jednoduchou cestou. Hovorí sa, že k najlepším trailom nevedú lanovky. A k trailom, ktoré spĺňajú parametre k tomu, aby sa mohli nazývať vertriding-om je nutné vyložiť bicykel na plece a niesť ho častokrát aj niekoľko hodín v závislosti od nadmorskej výšky alebo toho, či tvoj parťák stíha tvojmu tempu a ty ho nemusíš čakať :)
Keď už mám za sebou náročný výšľap a vysadnem na bike, moja jazda sa ako keby odohráva v mydlovej bubline.
V tej bubline je všetko jednoduché. Je v nej moja komfortná zóna. Ak v nej ostanem a neodvážim sa nič urobiť, bublina sa bude zmenšovať. Bude čoraz užšia.
Ako keby si teraz začal jazdiť len na flow trailoch, potom po dlhšej dobe skúsiš technický trail, kde si dlhšie nebol a to, čo si ešte pred tým v pohode prešiel, sa ti bude zdať tak náročné, že radšej zosadneš. Ako jazdec sa vtedy nikam neposúvaš. Strácaš slobodu. Ak si chcem udržať úroveň jazdenia, musím z času na čas riskovať a ísť až k okraju bubliny tam, kde si nie som úplne istý, či to zvládnem. Ísť až mimo komfortnú zónu. Keď balansujem na hrane, ale cítim, že to ešte mám pod kontrolou. V tom momente sa dostávam do stavu, ktorý mám na vertridingu najradšej a som od toho pocitu závislý. V ten moment musím byť ale veľmi opatrný, inak bublina praskne!
Mariusz mi doniesol výtlačok časopisu s našim článkom.
Je to v skutočnosti menej dynamický spôsob jazdenia ako iné MTB štýly?
Áno. V strmých úsekoch, na ktorých konci sa nachádza nejaká hrana, za ktorú ak sa dostaneš, tak by si mal radšej vedieť lietať inak spadneš, a bude to to posledné čo zažiješ. V takých úsekoch musím jazdiť premyslene a veľmi pomaly, takže okuliare na očiach vtedy mám len kvôli imidžu a nie preto aby mi neslzili oči kvôli tomu, lebo sa rutím šialenou rýchlosťou niekde v bikeparku.
Sú pády viac nebezpečné ak urobíš chybu?
Paradoxne všetky úrazy, ktoré som mal, boli pri endure na jednoduchých, ale rýchlych úsekoch. Bolo to možno preto, že na tých jednoduchých veciach som stratil ľahšie koncentráciu a možno viac podcenil situáciu, lebo som si povedal, že keď dokážem jazdiť strmé nebezpečné veci, tak inde sa mi nemôže nič stať, čo bolo hlúpe a naivné. Naučilo ma to, že kým idem na bicykli, kedykoľvek sa mi môže niečo stať. Tým ale nechcem tvrdiť, že vertride je menej nebezpečný. V exponovaných úsekoch ak spadneš aj v nulovej rýchlosti a začneš sa kotúľať dole strmým zrázom, tak to vtedy môže dopadnúť rovnako alebo aj oveľa horšie ako pád vo vysokej rýchlosti. Záleží v danej chvíli od šťastia a či tvoj strážny anjel práve nemá dovolenku :)
Mal si nejaké nebezpečné situácie? Povedz mi o nich.
Mal som taký pád v nulovej rýchlosti. Zachytil som riaditkami strom a začal som sa kotúľať strmým trávnatým zrázom, na ktorom bolo aj niekoľko borovíc, ktoré som našťastie všetky minul. Kotúľal som sa bez akejkoľvek kontroly a nevedel som to nijak zastaviť. Videl som raz trávu, potom oblohu, do toho konáre borovíc, ktoré som míňal a tak stále dookola, až kým som sa nezastavil po približne 30 metroch. Mal som len tržnú ranu na brade, ktorá potrebovala pár stehov, ale to bolo všetko. Takéto pády sú pri tomto jazdení veľmi nebezpečné. Pred mojimi očami takto podobne padol kamarát Tolek (poľsky vertrider a môj dobrý parťák na vertride), keď sme jazdili v okolí Innsbrucku. Napriek tomu, že on sa kotúľal v skalnatom teréne a nie po tráve ako ja, skončilo to len odreninami a podvrtnutým členkom. Neviem, či v takých momentoch sa to dá nejako ovplyvniť. Asi je to len o šťastí...
Tolek-ov nebezpečný pád so šťastným koncom…
Bojíš sa viac skákať, alebo sa pohybovať v strmých zrázoch?
Keďže nejazdím v bikeparkoch tak v skákaní sa necítim doma. Nejaký menší skok alebo drop nieje problém, ale letieť 30m vzduchom, tak to sa radšej pustím pomaly dolu strmým zrázom :)
Čo a aký bicykel potrebuješ, aby si mohol jazdiť strmé veci?
Moderné bicykle majú geometrie, ktoré jazdcom v akýchkoľvek štýloch veľmi pomáhajú. Iné to nieje ani pri vertride. Musím len plne dôverovať možnostiam bicykla a potom sa spoľahnúť na svoje schopnosti.
Keď sa tieto dve veci skĺbia dohromady, zrazu je všetko jednoduchšie. S bicyklom splyniem v jedno a potom aj s traťou. Akoby som sa dotýkal zeme kolesami. Všetko splynie do jedného a je to super.
Čo musíš robiť, aby si zabrzdil?
Veľa jazdcov robí chybu pri brzdení v strminách, že dávajú telo príliš dozadu a zadok nad zadné koleso. Ak je za strmým úsekom 30 m rovinka, kde môžeš potom bezpečne zabrzdiť, tak to nie je problém. Ale ak za takou strminou potrebuješ takmer zastaviť, pretože potrebuješ prudko zatočiť, už to problém je, pretože s ťažiskom vzadu, kedy úplne odľahčíš predné koleso nedokážeš zabrzdiť. Musíš ísť s telom viac dopredu, aj keď to znie úplne šialene, zaťažiť predné koleso, ktoré musí mať pri silnom brzdení dostatočnú trakciu a nedostalo sa do šmyku. Toto je pri vertride jedna z najdôležitejších vecí.
A čo ak stratíš trakciu?
Strata trakcie je nočnou morou každého vertridera. To nechceš, aby sa ti stalo. Keď sa ti to stane, máš problém. Aký je ten problém veľký, závisí čo sa v danú chvíľu pred tebou, alebo pod tebou nachádza. Strata trakcie, čo i len na malú chvíľu v strmine znamená, že naberieš rýchlosť, kedy už veci nemáš úplne pod kontrolou, a ako to dopadne závisí od šťastia a terénu, ktorý teba a tvoj bike buď zničí, alebo sa nad tebou zľutuje a dá ti šancu skúsiť to znova, ak ti pravdaže po takej situácii ešte ostane na to odvaha :)
Koľko musíš kráčať s bicyklom na chrbte aby si mohol vyraziť dole?
Moje obľúbené traili začínajú v nadmorskej výške 1300 až 1400 m. V závislosti od kopca mi to trvá 1 až 1,5 hodiny. Keď sme boli jazdiť v Alpách, tak to bolo predsa len dlhšie, keďže prevýšenie je častokrát aj o 1000 m viac ako tu. Po takom náročnom výstupe s bicyklom na chrbte si vážim každý jeden meter trailu, ktorý mám potom pred sebou, pretože tomu musím obetovať viac. Či už je to čas alebo energia. Ale stojí to všetko za to, lebo odmenou je zjazd, ktorý je neopakovateľný.
Čo vyzerá krajšie - perfektne zvládnutý skok, alebo switchback nad roklinou?
Keď sa to pýtaš mňa tak asi vieš aká bude odpoveď :) Za mňa je to switchback nad roklinou. Je to moment kedy sa musím dokonale sústrediť na to, čo idem urobiť. Vtedy musím dať myšlienky že je tam roklina úplne bokom.
Ako sa psychicky pripravuješ na vert?
Okolo bubliny v ktorej jazdím sa nachádza strach. To je to, čo ma väčšinou pribrzdí, aby som to neprehnal a neskončil v nemocnici. Ale keď sa bojíš, nemôžeš konať, ani sa sústrediť. Cítiš iba strach, nič iné. Mňa do psychickej pohody dostane to, keď vysadnem na bicykel. Vtedy prestanem myslieť na to, čo sa môže stať. Sústredím sa na jazdu a vidím len cestu, po ktorej môžem, a po ktorej chcem ísť. Dostávam sa vtedy mimo komfortnú zónu ale zväčšujem pri tom svoju bublinu. V tomto smere mi pomohlo, keď som začal jazdiť s Tolekom. Keď som niekde išiel a videl úsek, o ktorom som vedel, že sa dá prejsť, ale sám som sa na to neodvážil, s ním som nabral väčšiu sebadôveru. Je veľmi dôležité byť psychicky v pohode. Byť dobrý jazdec je jedna vec, ale mať to upratané v hlave je vec druhá. Najlepší vertrideri častokrát nemusia mať tie najlepšie schopnosti, ale to, čo ich robí lepšími od ostatných je práve to, že sa vedia psychicky uvoľniť a dokonale sa sústrediť na jazdu.
Aká je tvoja obľúbená destinácia a prečo?
Na to je ľahká odpoveď a vôbec nemusím dlho rozmýšľať. Sú to Alpy. Alpy sú kolískou tohto športu. Všetci jazdci, čo vo svete vertride-ingu niečo znamenajú žijú v okolí Álp.
Máš nejakú pomôcku, bez ktorej by si sa nezaobišiel?
Ak sa nebavíme o tom, že mám bicykel, prilbu a nejaké chrániče nič okrem toho nepotrebujem. Všetko čo musíš mať je len obrovské odhodlanie a vášeň na to aby si to mohol robiť. Ak nemáš vášeň tak to nevydržíš robiť dlho a po čase to vzdáš. Ale čo mne pomáha pri nosení bike-u na kopec je PEAK RIDER. Je to jednoduchá vec vďaka ktorej môžem niesť bike zavesený na batohu a ruky mám pri tom voľné. Preto som si začal pomáhať pri výnose aj tým, že som si našiel cestou hore nejaké konáre a tie používal ako turisti palice. Je to veľmi komfortné a preto som si teraz kúpil palice, ktoré sú ľahké a dajú sa zložiť na 40cm a viem ich hore schovať do batohu. Takýmto spôsobom ušetrím cestou hore veľa energie a aj času pretože som rýchlejší.
Ako vyzerá tvoj každodenný život, keď nie si na bicykli?
Som ženatý a máme dvoch synov. Takže keď nenesiem bike na kopec, vozíme sa s chlapcami na pumptracku, len tak po lese, alebo niekde v bikeparku. Snažím sa im vytvoriť najlepšie podmienky, aby mohli objaviť všetko krásne čo na bicyklovaní vidím ja, ale netlačím ich do toho nasilu. Vidia to u mňa a majú na to podmienky. Zvyšok je na nich.
Čo iné športy ktoré máš rád?
Niekedy som hral basketbal, ale časom, ako sme dospeli, tak ostatní nemali toľko času a nemal som ho s kým už hrať. Keďže bicykel nie je basketbal a nepotrebujem k tomu, aby som sa spustil z kopca ďalších troch parťákov, ostal mi už “len” bicykel. Som ale veľký fanúšik MotoGP a Valentína Rossiho. Ale to sledujem len v TV. Sadnúť si na takú motorku by som nemal odvahu :)
Aké sú tvoje ciele, čo by si chcel v tomto športe dosiahnuť?
Každý jazdec by chcel byť sponzorovaný a mať každý rok nový bike. Vertride ale nie je mediálne na takej úrovni, aby továreň zasypala jazdca každý rok novým bicyklom a kopou ďalších vecí. Ja mám ale to šťastie, že mám od CONWAY BIKES, ako neznámi jazdec, aspoň malú podporu, za ktorú som veľmi vďačný. Nie je to šport, v ktorom by sa organizovali preteky. Takže ciele, ktoré si môžem dať sú len také, aby sa mi vyhýbali ťažké pády a slúžilo mi zdravie, aby som to mohol robiť čo najdlhšie a jedného dňa, keď synovia vyrastú, si možno s nimi zajazdiť vertride.
Kde by si chcel cestovať?
Veľa jazdcov sníva o Kanade. Keďže kolíska vertride, ako som už spomínal je v Alpách, tak do Álp ;)
