Extrémne v horách zjazd z Piz Boè (3152m) Dolomity
Teší ma, že si si otvoril tento blog. Dočítaš sa v ňom, ako vznikol projekt v spolupráci s Rasťom Hatiarom, ktorý je tvorcom horských filmov a tiež tých, ktoré sa objavujú na obrazovkách RTV v relácií Extrémne v horách.
Druhý deň natáčania v okolí sedla Passo Pordoi
Každý, kto ma pozná vie, že som nadšený vyznávač jazdenia v tých najnáročnejších terénoch, aké môže bicykel a jazdec zvládnuť. Niektoré moje jazdy a „filmy“ si mohol vidieť aj na mojom YouTube kanáli. Tak ako ich videl aj Matúš, ktorý Rasťa pozná osobne a presvedčil ma, že to čo na bicykli predvádzam v mojich videách, by si zaslúžilo poriadne zdokumentovať pod jeho taktovkou. Povedal som si, že nemám čo stratiť. Rasťovi som napísal, poslal pár videí, aby mal predstavu o čo ide a keďže o ničom takom, ako je vertride dovtedy nepočul, zapáčila sa mu myšlienka to zdokumentovať vo svojej relácii Extrémne v horách.
Ostávalo len vybrať miesto, kde by sme to natočili. Keďže lokality, ktoré sú vhodné na to, aby na nich bola zachytená podstata vertride-u, sa na Slovensku nachádzajú vo vysokých ochranných stupňoch, kde bicykel z hľadiska ochrany prírody je žiaľ hotová katastrofa, neprichádzalo do úvahy nič iné, len vycestovať za horami do zahraničia, kde si prírodu chránia možno lepšie ako my na Slovensku, no rozumejú tiež tomu, že bicykel nie je nič, čo by prírode ublížilo viac ako turista.
Potom som už len potreboval osloviť niekoho, kto pozná a jazdí v alpskom teréne. Do úvahy neprichádzal nikto iný, ako Axel a Sylvia, s ktorými sa poznám. Každý, kto o vertride niekedy počul, vie kto títo dvaja sú. Navrhli kopec v talianskych Dolomitoch s názvom Piz Boè. Keďže som tú lokalitu nepoznal a plne som im dôveroval, súhlasil som a nič viac ma už nezaujímalo.
Axel, Tolek, ja a Sylvia. Innsbruck 2019
Rasťo mal na náš projekt priestor začiatkom júla 2023. Tak sme to aj dohodli a dúfali, že sa vyhneme búrkam, ktoré sú v tomto období pomerne bežným javom. Rozmýšľal som už len, či pôjdem sám, alebo prizvem nejakého jazdca z môjho okolia. Najprv som oslovil Toleka, môjho poľského kamaráta, s ktorým som už absolvoval pár výjazdov do Álp. Ten nanešťastie nemohol ísť, no na druhú stranu sa do filmu aj tak dostal, lebo Rasťo na jeho úvod použil pár záberov z našich spoločných výjazdov v Alpách. Nepoznám už veľa jazdcov, ktorý by boli vyznávačmi tohto štýlu jazdenia. Skúsil som osloviť ešte Martina, s ktorým sme už v rámci slovenských vert-ov čo to spolu pojazdili. Martin neváhal, zavolal šéfovi nech ho v práci nečaká (je to šikovný servisák v bike shope v Dolnom Kubíne) a pricestoval večer ku mne, odkiaľ sme už ráno vyrážali smer Dolomity. Tam sme sa večer mali stretnúť v sedle Passo Pordoi s Rasťom, ktorý tam mal prísť na svojej obytnej dodávke a tiež s Axelom a Sylviou, ktorí mali pricestovať tou svojou. My s Martinom sme veľkí páni, tak sme si zarezervovali luxusný hotel priamo v sedle s raňajkami, večerou, saunou, vírivkou a kopou ďalších vecí, ktoré sme ani nemali kedy využiť. Cestou mi Sylvia písala, že nemôžu naštartovať dodávku, ale že na tom akurát pracujú a uvidíme sa. Žiaľ večer prišla správa, že s autom to je vážnejšie a nemôžu pricestovať. Ostali sme v tom sami. Sylvia mi aspoň napísala, ako máme ísť hore a následne kadiaľ jazdiť dole na opačnú stranu údolia, kde sme mali prechádzať tými najťažšími úsekmi.
Posedeli sme pri čaji v Rasťovej dodávke a dohodli sme sa, že ráno teda v závislosti od počasia vyrazíme čím skôr a uvidíme, ako sa veci vyvinú. Ešte sme si ani neľahli do postelí v našom luxusnom hoteli a už sa spustila neskutočná búrka sprevádzaná silným vetrom, bleskami a hromobitím. Zaspával som s vedomím, že sme tu dlhú cestu merali zbytočne. Neviem dokedy búrka trvala, ale ráno, keď som vstal, videl som predierať sa slnečné lúče pomedzi horizont a oblaky a s východom slnka svitla aj nádej, že dlhú cestu sme sem nemerali nadarmo.
Rasťo s pripravenou technikou a ja s Martinom a našimi bicyklami stúpame zo sedla Passo Pordoi k vrcholu Piz Boè. Všade pokoj a ticho hôr. Oblaky zahalili oblohu a pri úplnom bezvetrí ani nedúfame, že by sa odkryli a ukázalo sa slnko. Cestou hore študujeme terén a odhadujeme svoje možnosti. Keď prichádzame do sedla Forcella Pordoi, po prvýkrát máme možnosť vidieť v jeho plnej kráse vrchol Piz Boè a tiež výsledok nočnej búrky, ktorá vo vyšších polohách pokryla chodník čerstvým snehom. Vďaka nazbieraným skúsenostiam ma sneh až tak neznepokojuje. Naopak, dodáva tomu atmosféru hodnú názvu relácie Extrémne v horách.
Pohľad na zasnežený vrchol Piz Boè zo sedla Forcella Pordoi
Stúpame ďalej a míňame pár ferratových úsekoch. Po príchode na vrchol sa stane to, v čo sme ani nedúfali. Oblaky ustúpia, zasvieti slnko a Dolomity sa ukazujú vo svojej plnej kráse. Robíme však rozhodnutie, že na tom snehu, keďže tu s nami nie sú Axel a Sylvia sa nejdeme púšťať bez ich asistencie do pre nás úplne neznámeho terénu a budeme jazdiť to, čo sme si mali možnosť aspoň obzrieť pri výstupe na vrchol.
Ako som to zapichol z tejto skaly si môžeš pozrieť vo filme
Ako veľmi nebezpečné to mohlo byť som sa presvedčil hneď pri mojom prvom pokuse zachytenom s Rasťovým objektívom, kedy som sa tak trochu bez väčšieho premyslenia rozhodol zísť z vysokej skaly, ktorú ako som následne zistil, mal drop-núť, nie schádzať. Keďže snehová vrstva zakryla skutočnú výšku dojazdu moje predné koleso sa prepadlo oveľa nižšie, než som predpokladal. Len moja rýchla reakcia a obrovské šťastie delili celý tento projekt od toho, či bude pokračovať úspešne, alebo si o skalu predo mnou rozbijem bradu na kašu a pôjdeme domov bez materiálu pre film. Neskôr, keď už sme boli doma a Rasťo mal film zostrihaný sa mi priznal, že v tom momente si v duchu hovoril, čo sú to za amatéri a či som tu správne. Našťastie sme zlý prvý dojem hneď napravili.
S Martinom a Rasťom na vrchole Piz Boè (3152 m.n.m.)
Nejdem sa už ďalej rozpisovať, ako to pokračovalo. Všetko si mohol vidieť v novembrovej relácii Extrémne v horách a ak nie, môžeš si to pozrieť v plnej kvalite tu.
